Motivácia

Na Slovensku existuje Viva Cyklomaratón, ktorý v dĺžke 315km prechádza z Bratislavy cez Pohronie a Donovaly do Jasnej pod Chopkom. Je to originálne podujatie, žiaľ na môj vkus príliš organizované, podmienené rôznymi zákazmi a príkazmi a navyše predpokladá jazdu v pelotóne so sprievodným autobusom a občerstvením na trase.

Preto som sa rozhodol, že vyskúšam prejsť obdobnú, prípadne ťažšiu trasu. Sám. Samozrejme, šiel by som radšej s niekým vo dvojici, ale nikoho vhodného som nenašiel. Voľba štartu a cieľa padla na Bratislavu a Liptovský Ján. Zostalo už len rozhodnúť sa, kadiaľ ísť a potom to najjednoduchšie, trasu na bicykli aj prejsť.

Trasa

Prvou podmienkou pre výber trasy bola moja nechuť k frekventovaným cestám. Uprednostňoval som vidiecke, dopravou čo najmenej používané cesty. Povrch ciest som volil asfaltový, keďže chcem ísť na cestnom bicykli.

Napokon som vybral trasu, ktorá viedla po cestách mne známych z predošlých bicyklových výletov. Z Bratislavy som mal v pláne vyraziť na východ do Šale, tu prejsť cez Váh a traverzovať východným smerom ponad Levice podhorím Štiavnických vrchov. V Hontianskych Nemcoch sa stočiť trochu na sever a prejsť do pohoria Javorie, zo západu minúť vojenský priestor Lešť a prísť na Vígľaš pri Zvolene.

Ďalej prejsť cez Hriňovú do Brezna horskou cestou východne od Poľany a záverom prejsť cez Čertovicu na Liptov. Posledný úsek od Vígľašu napokon v praxi vyzeral inak, viedol cez Banskú Bystricu a Donovaly.

povodna trasa

Celá naplánovaná trasa vykazovala vzdialenosť okolo 350km a mal som predstavu, že keď vyrazím za úsvitu počas niektorého dňa blízkeho letnému slnovratu, do súmraku by som mohol byť na Liptove (k dispozícii je v tomto období roka asi 17 hodinové svetelné okno).

Cesta je v prvej polovici rovinatá, za Šaľou sa zvlní a neskôr prekonáva tri vrcholové prémie; Javorie, Rudohorie a Nízke Tatry.

Fyzická a psychická príprava

Tento rok som na bicykli najazdil asi dosť málo. V súčte nie viac než 1500km, na cestnom bicykli sotva 400km. Veľa som však behal a na jar som prebehol viacero maratónov. Triatlonisti vravia, že výkonnosť je medzi behom a bicyklom prenositeľná, mal som teda možnosť vyskúšať túto poučku na vlastnom tele.

Podobné vzdialenosti mi však nie sú na bicykli úplne cudzie. Na jeseň predošlého roku som s Ronniem prešiel za 20 hodín na rovine na bicykli 320km a viackrát som sa minulý rok potrápil na horskom bicykli so vzdialenosťou medzi 150–200km. Nádej na úspešné zvládnutie teda nebola úplne mizivá. Bola len mizivá :-)

Výstroj a výzbroj

Ako bicykel, ktorý má zvládnuť útrapy cesty, som zvolil cestný stroj Trek 1000 (model 2005, radenie Shimano Sora). Použil som obyčajné pedále a bežecké tenisky, pretože nemám rád nášľapné pedále. Oblečené krátke cyklistické nohavice, tričko Moira, cyklistické rukavice za pár korún a prilba.

Cyklopočítač som demontoval a na riadidlá som radšej umiestnil držiak na mapu. Nemal som pri sebe ani hodinky (okrem tých v mobile), vedome som nechcel vedieť ako rýchlo idem a aký je čas, aby som nebol nervózny.

Použil som LEDkovú prednú a zadnú blikačku, aby som bol dobre viditeľný, ale silné predné svetlo som kvôli hmotnosti nebral. Na rám som umiestnil dve litrové cyklofľaše a na sedlovku som pripol malý 800 gramový spacák, keby som náhodou zostal nocovať niekde na ceste v autobusovej zastávke alebo podobne.

Na chrbte som niesol maly batoh s nástrojmi na opravu bicykla, potravinami a troškou oblečenia.

trek 1000

Priebeh

Prvých sto kilometrov (po rovine z Bratislavy ku rieke Nitra)

Na bicykel sadám ráno o 03:50 (hh:mm). V Bratislave je ešte noc. Civilný úsvit a s ním aj aká taká viditeľnosť má prísť o 04:15, tých 25 minút do svitania mi práve stačí na výjazd z mesta, vďaka pouličnému osvetleniu dobre vidieť jamy na ceste.

Hneď od začiatku šlapem pomerne ostrým tempom s cieľom prejsť čo najrýchlejšie rovinaté pasáže po Šaľu kým je ešte chladno a nepáli slnko. V meste bolo pri štarte asi 21 stupňov, pri Malom Dunaji sa za Bratislavou ochladilo asi na 17 stupňov. Keďže mám na sebe len jednu tenkú vrstvu, je o dôvod viac opierať sa do pedálov.

O 4:56 fotím východ slnka kúsok pred Hrubou Boršou (34km).

Bez zaváhania prichádzam okolo 6:45 do prebúdzajúcej sa Šaľe (78km, 3h od štartu). Doteraz sa šlo výborne, na ceste neboli temer žiadne autá, občas som vyrušil v poli bažanta.

V Šali prvý a posledný raz na celej trase vážnejšie blúdim, pretože nie som schopný uveriť, že tá mimoriadne úzka a silne frekventovaná cesta do Trnovca nad Váhom je cesta, po ktorej som mal naplánované ísť. Jeden kamión za druhým a žiadna krajnica. Skúšam ísť po tejto ceste asi 200 metrov, ale potom sa vzdávam, je to životu nebezpečné. Po diskusii s domorodcami volím alternatívnu trasu na Močenok popri závode Duslo Šaľa.

Ranná impresia pri Dusle Šaľa:

duslo sala

Prvá časť trasy vyzerala v praxi nasledovne, vidieť že som si miestami cestu predlžoval, pretože som nechcel ísť po hlavných dopravných ťahoch:

prva cast trasy

Druhých sto kilometrov (podhorím Štiavnických vrchov)

Cesta ďalej vedie cez dedinky a opustené vedľajšie cesty do mesta Vráble (129km), mierne ma spomaľuje prejazd po poľnej ceste medzi obcami Branč a Veľký Cetín, kde naháňam zopár zajacov. Krajina sa zvlnila, striadajú sa tiahle stúpania a klesania, prevýšenia sú však len prezdvesťou toho, čo príde neskôr.

Cesta z Vrábiel do Čifárov je pomerne frekventovaná, ale je dostatočne široká. V Čifároch (136km) som čosi pred desiatou ráno, čiže na bicykli šlapem asi 6 hodín. Začínam byť hladný (zatiaľ som cestou zjedol zo dve müsli tyčinky) a tiež som už vypil dva litre vody, ktoré som niesol z Bratislavy.

V obchode kupujem tekutiny a tri rožky plnené čímsi sladkým. Kým jeden rožok zjem a dolejem vodu do cyklofliaš, konverzujem s miestnym borcom, ktorý sa rehydruje pivom. Je zvedavý odkiaľ idem a kam mierim a zdieľa so mnou zopár cenných postrehov, napríklad že keď prídem na Vígľaš budem mať vraj už dosť a kdeže ešte pokračovať na Liptov. Boli to prorocké slová..

Vyrážam smerom do kopca, obchádzam JEMO (skratka z Jadrová Elektráreň MOchovce. Podobnú skratku má aj Jadrová Elektráreň BOhunice, viď tento článok). Zbieham ku Hronu, cez ktorý prechádzam v Tlmačoch (153km).

jadrova elektraren mochovce

Ďalšie kilometre vedú podhorím Štiavnických vrchov, tu už niektoré stúpania cítim v nohách a prvýkrát pociťujem únavu. Métou na ktorú sa upieram sú Hontianske Nemce (195km), pomyselná hranica medzi dvoma svetmi, vstupná brána do nádherného kraja v pohorí Javorie. V hlave mám predstavu, že keď prídem do tejto obce pred dvanástou (čiže do ôsmych hodín od štartu) budem spokojný. Skutočný čas počas jazdy netuším, a preto sa neubránim smiechu, keď po zastavení v krčme v Hontianskych Nemcoch vytiahnem z batohu mobil, ktorý ukazuje čas rovných 12:00.

Dva litre vody z Čifárov sú vypité (slnko už riadne páli, je bezoblačno a má byť až 32ºC, a stúpania mi dali zabrať), preto v krčme dopĺňam zásoby a priamo do seba vlievam veľkú kofolu a malé pivo. Tiež by som rád čo to zjedol, ale prejavuje sa môj známy nedostatok – pri dlhodobejšom výkone mi prestáva chutiť jesť a dvíha sa mi žalúdok. Napriek nechuti však schrúmem slané tyčinky a cestou z Čifárov som za jazdy zjedol aj zopár müsli tyčiniek a ďalší sladký rohlík.

V uplynulých stúpaniach som zacítil slabý náznak kŕčov v ľavej nohe a preto vo fľaši rozpúšťam tabletku magnézia. Kŕče sa už neskôr vôbec neobjavili, nahradili ich väčšie problémy :)

druha cast trasy

Tretích sto kilometrov (Cez Javorie a Rudohorie na Donovaly)

Po štvrťhodinke relaxu vyrážam do kopcov. Za obcou Devičie opúšťam hlavný ťah a mierim na Bzovík (205km). Tu sa začínajú prvé skutočné stúpania. Do Senohradu (215km) prichádzam pomerne slušne načatý a to ešte nie som na vrchole stúpania na bezmenný hrebeň s dvoma vysielačmi. V Senohrade sa miestnej devy pýtam na prejazdnosť možnej skratky cez vojenský obvod Lešť, slečna mi však tvrdí, že tadiaľ neprejdem a preto mierim na Zaježovú.

Na vrchole stúpania nad Senohradom na chvíľu zastavujem a skonzumujem tretí a posledný sladký rožok pôvodom z Čifárov. Nasleduje nádherný zjazd do doliny po novom hladkom asfalte, ktorý si na cestnom bicykli naozaj užívam.

Pri potoku Krupinica prichádza vytriezvenie a výšľap do Zaježovej (230km), duchovného centra československých hippies (pri troche zveličenia). Za Zaježovou cesta ešte chvíľu stúpa a práve v záverečných metroch pod kopcom sa dostávam do veľkej krízy. Cítim sa zoslabnuto a do cieľa je ešte tak ďaleko. Sú ani nie dve hodiny poobede, čiže necelých desať hodín od štartu. Je mi na blitie, müsli tyčinky tento stav len zhoršujú a potreboval by som zjesť niečo seriózne. Utešujem sa, že dole na Vígľaši bude prestávka v niektorom zariadení reštauračného typu.

Zjazd dole Slatinskými Lazmi k Vígľašu (246km) je nádherný, minulý rok som v týchto úsekoch dokázal ísť na horskom bicykli vyše 70km/h, predpokladám že teraz na cestnom stroji to išlo aj 80km/h (analýza GPS záznamu napokon ukázala 78km/h).

V osvedčenom motoreste Podháj vo Vígľaši do seba nalejem kofolu, malé pivo a polievku. Začínam sa opäť cítiť ako človek, polievka má blahodárne účinky (alebo to bolo pivom?). Sú asi tri hodiny poobede (11h od štartu, 246km za mnou) a nad mapou uvažujem, že pôvodne zvolená trasa cez Hriňovú, Drábsko, Čierny Balog, Brezno a Čertovicu je príliš hornatá, zabrala by priveľa času a nemusel by som s mojou vetchou kondíciou stihnúť Čertovicu pred zotmením.

druha cast trasy

Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou vzdať sa, ísť do Zvolena na vlak a domov do Bratislavy, ale tento vnútorný boj so sebou vyhrám a opäť uvažujem nad Liptovom.

Napokon robím iné zásadné rozhodnutie a mením trasu. Som rozhodnutý prejsť na Liptov cez Banskú Bystricu a Donovaly. Priviedla ma k tomu úvaha, že Donovaly sú nižšie než Čertovica (960m.n.m vs. 1232m.n.m.) a navyše trasu cez Čierny Balog som nemal odskúšanú a netušil som, ako veľa by som musel stúpať do kopca (bolo by to naozaj dosť slušné stúpanie, vrchol pri Lome n. Rimavicou je vo výške 1029m.n.m.).

Sadám na bicykel a na počudovanie to ide celkom príjemne. Vzhľadom na obavy z množstva áut mieriach do Banskej Bystrice nejdem údolím Hrona, ale okrajom pohoria Poľany cez Dolnú a Hornú Mičinú. Liečivé účinky polievky sa minuli práve niekde pri Dolnej Mičinej (265km) a ako názov správne napovedá, Horná Mičiná je vyššie než tá Dolná a navyše vrchol stúpania je ešte za Hornou Mičinou. Opäť som si siahol hlboko do zásob síl, odmenou bol ďalší nádherný zjazd a o pol piatej poobede som v Banskej Bystrici (12,5h od štartu, 274km).

Cítim, že pokiaľ chcem z Banskej Bystrice vystúpať na Donovaly do dvoch hodín, musím spraviť nejaký energetický zázrak. Na najbližšej čerpacej stanici kupujem liter kofoly a bagetu. Zvalený v tieni pri stene, ignorujúc stoly a lavičky na slnku, sa mi podarí s premáhaním zjesť celú bagetu. Cítim som sa veľmi pochybne a žalúdok akoby váhal, čo s bagetou, ale plný odhodlania sadám na bicykel a prechádzam krížom cez Banskú Bystricu. Trošku blúdenia, takmer vbieham do podzemných garáži akéhosi nákupného centra a potom už úspešne vyrážam smer Donovaly.

Bageta a kofola ma medzitým povzbudili a nevídaným tempom šlapem do mierne sa dvíhajúceho kopca. Azda až po Staré Hory (292km) idem na prevode 52x15. Celkovo som ťahal tento výlet vyslovene silovým spôsobom, čo ma značne prekvapilo, keďže sa inak považujem za frekvenčne pedálujúceho cyklistu (aj keď Kamil ma presviedča opaku :)

Výjazd na Donovaly je dopravne znesiteľný, ťahačov je pomerne málo a vodiči sú veľmi ohľaduplní. Kríza prichádza na posledných piatich kilometroch pred Donovalmi, kde je stúpanie už dosť strmé (miestami vraj až 15%) a tu mi chýbali vo výbave ľahšie prevody, než aké som mal k dispozícii.

tretia cast trasy

Donovaly. Je asi pol siedmej večer, 14,5 hodiny po štarte, 303km. V Bufete Donly si kupujem predraženú sódovú vodu, pochybný ľadový čaj a polomŕtvy ležím na stole. Po chvíli sa vraciam do reality a uvažujem, či zbehnúť do Ružomberka, alebo odbočiť v Liptovskej Osade a ísť cez Železnô, aj za cenu stúpania do sedla Pievalec pri Železnôm. V zatmení (či osvietení?) mysle sa rozhodujem pre druhý variant, jednak preto, že tadiaľ nepôjdu žiadne autá, navyše automapa mi milosrdne zatajila, že sedlo Pievalec je dokonca o 140 metrov vyššie než samotné Donovaly, čo som vôbec netušil napriek tomu, že som cez dané miesto viackrát šiel autom.

Posledné metre (Cez Liptov)

Obliekam si tenkú šušťavú bundu a čaká ma zjazd z Donovalov. I keď rýchlosť je veľmi slušná, zjazd si už neviem vychutnať, na rovnejších pasážach ma predbiehajú hlučné ťahače, je chladno a mám značne otlačené dlane od tvrdých riadidiel (zrejme tie cyklistické rukavice za 150 korún nie sú na takéto výlety najvhodnejšie).

V Liptovskej Osade (316km) odbáčam a azda ešte rozbehnutý z Donovalov prebieham cez Liptovskú Lúžnu (322km). Tu sa cesta prudko zdvíha a nasleduje nevídané tiahle stúpanie (11%), kde musím na najľahšom prevode po ceste kľučkovať zo strany na strany, aby som hanebne nemusel zastať a bicykel tlačiť. Naštastie je okolo nádherná príroda a žiadne autá.

zelezno

Keďže v danej chvíli ešte netusím o výške, do ktorej stúpam, s odvahou ničnetušiaceho šťastne vyleziem až do sedla Pievalec (338km). Nasleduje asi kilometrový prudký zjazd po novom asfalte (podľa GPS záznamu som tu chvíľu šiel rýchlosťou 90,5 km/h), ktorý sa zrazu končí na rozbitej ceste. Ďalšie kilometre až po Partizánsku Ľupču (345km) sú bolestivé, cesta klesá, ale je rozbitá a bolia ma z otrasov chodidlá a dlane. Opustená Ľupčianska dolina je však nádherná, nikde ľudia ani civilizácia, pri potoku vyruším dve srnky, ktoré sa napájajú.

liptovska luzna

V Partizánskej Ľupči (345km) sa ocitám počas západu slnka, je asi 9 hodín večer (17h od štartu). Po starej ceste mierim do Liptovského Mikuláša (361km), krajina je mierne zvlnená. Pred desiatou večer prechádzam mestom, práve sa končí civilný súmrak a nastupuje úplná tma.

V tme ešte zvládam zvyšné kilometre do Liptovského Jána a asi o štvrť na jedenásť večer som pri chate. Takmer 18,5 hodiny od štartu, prejdená vzdialenosť je kdesi v intervale 371 až 385 km.

Po zosadnutí z bicykla cítim zaujímavú bolesť spodných chrbtových svalov a zisťujem, že sa nemôžem predkloniť, natoľko ich mám presilené. Je to veľmi smiešny pocit. Ak si dobre spomínam, pravú nohu som mal výrazne špinavšiu a zaprášenejšiu než ľavú, žeby to bolo umiestnením reťaze, prípadne krajnicou?

Na chate ma na úvod čaká zapnutie elektriny a pustenie vody. Zvažujem, či si mám takto špinavý ľahnúť do spacáku, ale napokon robím radikálny krok a osprchujem sa ešte pred spaním ľadovou vodou. Potom si chvíľu nič nepamätám a napokon sa v spacáku, prikrytý dvoma dekami a s horúcim čajom v ruke pomaly zbavujem triašky.

Naveľa zjem asi za hrsť slaného pečiva a s pocitom, že ma bolí úplne všetko a zároveň mi to vôbec nevadí, zaspávam.

pievalec

Deň po

Ďalšie ráno som sa prebral po desiatich hodinách spánku, ktorý bol veľmi regenerujúci. Bolelo ma všetko, ale všetko v medziach normy. Bez väčších problémov som na bicykli odbehol do Liptovského Mikuláša a späť nakúpiť.

Zhodnotenie

Prejdená trasa má 371 kilometrov, pričom s blúdením na ceste a občasnými odbočkami som prešiel vzdialenosť o čosi väčšiu, horný odhad je 385km. GPX záznam je na stiahnutie tu, začína sa však až v Bratislave – Ružinov, keď som si spomenul a zapol prístroj a končí sa už v Liptovskom Mikuláší, keď došli baterky.

Predpokladal som, že pôjdem rýchlejšie a budem mať viac času na odpočívanie. Počasie boli priaznivé, počas poludnia horúco a bezoblačno, ale ráno a podvečer veľmi príjemne. Zo začiatku som mal slabý protivietor, neskôr sa vietor utíšil a poobede mi zas pomáhal.

Zopár ďalších čísel:

  • celkový čas na ceste bol 18 a pol hodiny, čo výchádza na priemernú rýchlosť okolo 21 km/h (započítané aj pauzy),
  • nastúpané prevýšenie bolo asi 3700 metrov,
  • počas jazdy som vypil asi 12 až 14 litrov tekutín,
  • podľa GPS záznamu som najvyššiu rýchlosť dosiahol v strmom klesaní za sedlom Pievalec a to 90,5 km/h.

Celková trasa vyzerá nasledovne. Tu je cesta zobrazená interaktívne v Google Maps.

skutocna trasa


Pod čiarou

Ako bonus je tu kúsok článku z časopisu Zdravie, kde sa píše o vzdialenostne príbuznom cyklistickom výkone.