Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]

Divokým Kurdistánom

Iránska hranica
Zatiaľ čo prejsť cez tureckú stranu hranice bola hračka, prekonať iránsky proťajšok až také jednoduché nebolo. Vysoký plot, naťahaný ostnatý drôt, gulometné hniezda a masívna brána, zamknutá reťazou. O túto sa už nedočkavo opierali Iránci, túžiaci opäť vstúpiť do svojej rodnej krajiny.
Akémusi ostro ozbrojenému vojakovi sme cez mreže podali naše pasy a obletovaní vekslákmi a komármi sme čakali. Po hodine čakania sa brána otvorila a konečne sme sa dostali na druhú stranu. 
Vytúžený Irán. Vymenili sme doláre a eurá za rialy. Zábavné bolo, vzhľadom na kurz 1 USD = cca 8000 rialov, a skutočnosť, ze najvyššia bankovka je 10,000 rialovka, som za 150 USD dostal asi 130 bankoviek. Ešte poznámka pre prípadných budúcich cestovateľov do tejto krajiny; euro tu malo o čosi výhodnejší kurz než dolár, preto je možno vhodnejšie brať túto menu.
Vvybavení rialmi sme sa nechali pohltiť tmavým náručím noci, ktorou viedla cesta do blízkeho mesta, Bazargánu.
Došlapali sme na okraj mesta a rozhodli sa počkať na autobus premávajúci na trase Istanbul - Teherán, ktorý sme videli čakať na hranici. Za ten čas sme sa skamarátili s vojakom, ktorý mi daroval jablko a zastavil pre nás už spomínaný autobus. Chvíľu sme sa jednali s vodičom o cenu, za ktorú nás má zobrať do Tabrízu, a napokon sme nastúpili.


Pohľad na Ararat zahalený v oblakoch, 30 km od iránskej hranice


Záchody
Osobitnou kapitolou sú záchody, ktoré sú tzv. „šlapacie“, turecké. V princípe dobrý vynález, najmä na verejných záchodoch zaručuje vyššiu mieru hygieny než jeho európsky brat, avšak čupenie na ňom nie je veľmi pohodlné.
Iránci nepoužívajú toaletný papier, nahrádza ho kombinácia voda + ruka. Voda zväčša tečie z kohútika na stene, v horšom prípade na nachádza v krčahu, a v týchto krajoch sa nenadarmo hovorí o ľavej ruke ako o nečistej. V rôznych propozíciach sa možno dočítať, že ľavou rukou je z tohto dôvodu neslušné jesť bez príbora, ale aj miestni obyvatelia boli touto informáciou prekvapení.
Vcelku zhrnúť túto kapitolu, spočiatku je to trochu fekálna zábava, ale keď si človek zvykne, a pri umývadle sa mu podarí nájsť mydlo, je to hygienickejšie než európsky štýl.

Tabríz
Čosi po polnoci autobus zastal a vyložil nás uprostred mesta. Prvýkrát sme zažili situáciu, ktorá sa neskôr ešte mnohokrát zopakovala; unavení a rozospatí sme kráčali mestom a hľadali miesto, kde to "zapichnúť". Došli sme k prvému parku a dlho sme sa nemuseli navzájom presviedčať, že práve tu by sme mali spať. V strede už ležala partia bezdomovcom, tak sme si ľahli opodiaľ a bez problémov spali až do rána. 
Ráno nás zobudil nezvyklý ruch a silná premávka, ako sme zistili, spali sme na námestí Najvyššieho
priamo pred vlakovou stanicou.


Tabrízsky bazár

Iránska ulica
Už len prejsť sa po obyčajnej ulici mesta vzbuduje v Európanovi dosiaľ nezažité pocity. Prvým veľkým rozdielom je nutnosť venovať každému svojmu kroku plné sústredenie;
pretože cesty sú preplnené, motorky sa preháňajú po chodníkoch, na cudzinca každý pokrikuje "Hello mister!", a veľkou nástrahou pre nepozorných sú otvorené odtokové kanály, lemujúce cesty, slúžiace zároveň na zavlažovanie.

Nezabudnuteľným zážitkom je pokúsiť sa prejst krížom cez cestu.
Dopravné značky, jazdné pruhy, semafóry, príkazy a nariadenia akoby v tejto krajine mali iba dekoračný účel, aby cesty neboli fádne.
Čerešničkou na torte je trúbenie. Blinkre by sa v Iráne na autá ani montovať nemuseli, pretože každý, kto sa chystá urobiť akýkoľvek manéver s autom, jednoducho zatrúbi.
Tak či tak sa netreba čudovať, že v Iráne je asi najviac dopravných nehôd na počet áut na svete..

Tí, ktorí týmto spôsobom dopravy najviac trpia, sú chodci. Prejsť na druhú stranu ulice si vyžaduje silnú dávku sústredenia a pozornosti, a to nielen preto, že pri krajnici jazdia motorky a autobusy v zvláštnom jazdnom pruhu v protismere. Rovnako ten, kto by čakal, že pokiaľ je človek na prechode pre chodcov, autá sa mu budú snažiť vyhnúť či začnú brzdiť, sa dosť fatálne mýli.

Našou prvou snahou bolo nájsť autobusový terminál. Napriek tomu, že sme mali mapu tohto mesta to bola netriviálna úloha. Znalosť cudzích jazykov u domorodcov bola úbohá. Celkovo zhrnuté, za deň sme stretli priemerne jedného až dvoch ľudí, ktorí hovorili po anglicky. Ďalšie čísla hovoria toľko, že snáď každých desať minút sa nás niekto pýtal, odkiaľ sme. Po odpovedi "Slovakia" mali tri štvrtiny ľudí na tvári nechápavý výraz a ostatní reagovali slovami "Aha, Čekoslovakia". 
Asi po piatich kilometroch, hodine a pol chôdze a stom opýtaní sa "otobus terminal", sme sa dostali na terminál. Kúpili sme lístky do Myiandoabu, a neprezieravo uložili batohy do úschovne. Pod týmto pojmom sa skrývala špinavá tmavá miestnost plná haraburdia, ktorú strážil zosušený dedo a za službu si vypýtal jedného zeleného. Ešte neznalí pomerov sme zaplatili túto astronomickú sumu a vydali sa na prehliadku mesta.
Ako sa ukázalo neskôr, dedo strážil, ale neustrážil a Fedor bol od toho dňa bez mobilu. 
V meste sme okrem švajčiarskeho páriku stretli jedného miestneho novinára s perfektnou znalosťou angličtiny (kto mu chcete zaslat email, napíšte na america1051@yahoo.com). Bol z nás natoľko unesený, že nás zavolal, aby sme šli s ním do triedy, kde učil angličtinu a čo to o sebe porozprávali. Žiaľ, už sme sa ponáhľali na autobus a tak sme sa rozlúčili.

Autobusový terminál
Aj miesto, odkiaľ sa z mesta vypravujú autobusy všetkými smermi je na prvý pohľad, či skôr počute odlišné od toho, na čo sme zvyknutý napríklad na Mlynských Nivách. Mnohé termináli sú moderné, na každom rohu svietia obrazovky televízorov, a prebíja sa sem moderná technika. Avšak to, čo zachováva typický ázijský ráz tohto miesta sú tzv. “nadháňači”. Títo ľudia, zamestnanci jednotlivých spoločností postávajú na kľúčových miestach terminálu a vykrikovaním cieľovej destinácie, na ktorú sa spoločnosť orientuje, sa snažia zaujať prichádzajúcich ľudí. “Téhranvólvo, Téhran, Téhran.” takéto a mnohé ďalšie volania sa bez prestania nesú priestorom terminálu. Zdalo sa, akoby do úlohy nadháňačov, čisto mužského povolania, najímali neúspešných operných spevákov, schopných celý deň umelecky prespevovať jedno slovo. 
Vždy sme sa desili dvoch udalostí – príchodu na terminál a vystupovania z autobusu. Pri príchode sme ako Európania hneď všetkým bili do očí, a vo vidine zárobku sa okolo nás za pár sekúnd utvoril húf nadháňačov a rôznych podnikavcov. Títo sa nás poťahujúc rôznymi smermi (každý iným) a lavínou perštiny snažili dostať do miestnosti svojej prepravnej spoločnosti a predať lístok.
Pri vystupovaní z autobusu akoby už celé mesto bolo informované o našom príchode. Pred dverami sa zhŕklo mnoho ľudí, žobráci otŕčali ruky, niektorí sa nám naopak snažili nanútil hnilé banány a žuvačky, ďalšia skupina ponúkala hotely a najdoternejší boli taxikári, ktorí sa zleteli ako osy na cukor a snažili sa nás zatiahnuť do svojich rozbitých Paykanov. 
Rozoznať takéhoto “podnikateľa” od normálneho človeka nebolo v týchto chvíľach jednoduché, zväčša platilo, že obyčajní ľudia, snažiaci sa len spýtať odkiaľ pochádzame, začínali konverzáciu oslovením “Hello mister”, zatiaľ čo podnikavci upredňostňovali osobné “Hello my friend”.
Strastiplnou udalosťou je snažiť sa na termináli niečo zistiť. Jedna možnosť je nájsť niekoho po anglicky hovoriaceho a zneužiť ho ako tlmočníka. Je tu ešte teoretická druhá možnosť – zájsť do miestnosti s názvom informácie. Avšak nájsť tu niekoho anglicky hovoriaceho je skôr výnimkou, a ak už, tak sme mali pocit, že úlohou týchto ľudí je šíriť dezinformácie a skresľovať skutočnosť. 

Oblečenie
Ako v mnohých ostatných sférach života, i tu má prvé slovo islam. Všetci muži musia nosiť dlhé nohavice, doplnené košeľou, rovnako je však tolerované tričko. Ženy majú situáciu zložitejšiu; korán im prikazuje nosiť čádor, čo je veľký kus látky, zakrývajúci celé telo s výnimkou rúk a nôh. V súčasnosti väčšina mladých dievčat volí režimom prijímanú alternatívu v podobe ľahkého kabátika.
Na všetky ženy staršie ako sedem rokov sa vzťahuje aj ďalšie pravidlo, a to povinnosť zahaliť si vlasy. Na tento účel sa používa jednak šatka, ktorú pri slávnostnejších príležitostiach strieda hedžáb, lyžiarsku kuklu pripomínajúci kus látky, splývajúci až na plecia.
Stretli sme i zopár žien, ktoré mali tvár úplne zahalenú závojom, viac typickým pre Pakistan a Afganistan. Lokálnou špecialitou, s ktorou sme sa stretli len v Širáze, bol n'kab, z kože, látky a možno i kovu tvorená maska na tvár, zakrývajúca nos a rámujúca oči. Tieto ženy vraj pochádzali z oblasti kdesi pri Bušehri. Ako nám bolo vysvetlené, ženy nosia tútu "ozdobu", pretože ich robí škaredými, aby nepriťahovali pohľady mužov na ulici.

Mnohí starí dedovia nosili na hlavách lyžiarske čiapky a nejeden sa v najväčšom teple prechádzal po ulici v lyžiarskej vetrovke.
Ďalšou triedou v obliekaní boli študenti a učitelia islamu, ktorí nosili plášť až po zem a na hlave turban.
Veľmi zaujímavé oblečenie mali ľudia v oblasti Kurdistánu. Jednak to boli kočovníci, Nomádi, ktorí mali nádherne pestré oblečenie, a na hlave malú čiapocku, obalenú šatkou. 
V tejto časti krajiny boli veľmi rozšírené charakteristické nohavice, pri bokoch až neuveriteľne široké, poskladane do záhybov, a zužujúce sa smerom k členkom.

Zvyky
Niektoré veci sú v Iráne naopak ako na Slovensku. Jeden príklad za všetky je držanie sa za ruky; islam zakazuje ženám dotýkať sa cudzích mužov.
Je dosť možné, že oficiálne je zakázané dokonca pre muza osloviť cudziu ženu, ale porušovanie tohto pravidla je verejne tolerované. Predsa len, pravidlá sa uvoľňujú, a kto chce vidieť skutočný islam, mal by asi zájsť Saudskej Arábie (čo však nie je také jednoduché).
Zatiaľ čo na Slovensku je bežné, že sa na ulici držia dve dievčatá za ruku, v Iráne je tento jav častý pri mužoch a chlapcoch. V teheránskom metre sme napríklad stretli dvoch zaujímavých jedincov, jeden objímal rukou druheho, zatiaľ čo ten mal ruku na jeho kolene. Na Slovensku by nebolo pochybností o ich sexualnej orientácii, no tu nepredstavovali nič výnimočné. Okrem iného, homosexualita je v Iráne trestný čin.
V LP sme objavili jednu zaujímavosť, a totiž že predaj bezjadierkových melónov je trestný, pretože vraj spôsobujú homosexualitu a znižujú záujem o sex.


Tabríz - podľa Stanovho označenie je to mešita, ale ja sa nazdávam, že ide o univerzitu

Myiandoáb
Tu sme zažili azda najdramatickejšiu noc v Iráne. Myiandoab je prašná dedina, kde cudzinca zrejme ešte nevideli. Stmievalo sa, a tak sme sa pobrali na okraj sídliska, hľadajúc miesto na spanie. Došli sme až k vyschnutému korytu rieky, ktoré slúžilo ako skládka všemožného odpadu. Chvíľu trvalo, kým sme sa striasli otravných detí, potom sme už rozložili celtu, karimatky, spacáky a s miernymi obavami, ktoré nám spôsobovalo nie veľmi ďaleké štekanie psov sme zaspali. 
Nesníval som ani hodinu, keď nás zobudil Fedor, na čosi upozorňujúc. Pozrel som sa daným smerom a bez okuliarov som v tme videl siluetu čohosi veľkého rozmazaného, len pár metrov od nás. 
Začal som dosť naivnou otázkou, "To je kôň?". Fedor sa ani nezasmial, tak som vytušil, že čosi nebude v poriadku. Po zaostrení cez sklá okuliarov som zistil, že si nás obzerá pes. Nuž, pes je slabé slovo, mal som pocit, že väčšie zviera tohto druhu som nikdy nevidel. Aby toho nebolo dost, začal štekať, a okrem neho sa zjavili ďalšie dve beštie obdobných rozmerov. Stano zatiaľ spomenul niekoľko nadávok v rodnom jazyku a do smiechu mu rovnako veľmi nebolo. 
Ležali sme na zemi, v zákryte s batohom, a cítil som sa ako v niektorej z kníh od Karla Maya, keď zálesákov napadli indiáni. Psy začali pobiehať okolo nás a kruh sa zužoval. To som už v ruke mal nôž, druhou rukou držal batoh, ktorý som sa chystal v prípade útoku nastaviť medzi seba a psa a zabrániť tak najhoršiemu. Neznáme prostredie, únava a tma sa v synergetickom efekte pretavili do pozoruhodne paralyzujúceho pocitu strachu, ktorý som v tejto intenzite zažil len málokedy. Hrdina akčných filmov zo mna asi nikdy nebude. 
Po chvíli sa psy vzdialili a my sme riešili dilemu, či sa tváriť nezúčastnene a pokúsiť sa spať, ale keď sa psy po chvíli opäť vrátili, po mojej intervencii sme bleskurýchle zbalili veci a vybrali sme sa po vlastných stopách naspäť ku dedine. Unavení sme kráčali nevedno kam, v obavách, že túto noc sa veľmi nevyspíme. 
A vtedy to prišlo. Na voľnom priestranstve boli odložené dva kontajnery z nákladného auta, veľké niekoľkotonové kovové masívne nádoby na piesok, či štrk, jedna položená na druhej. Vyšplhal som na do hornej z nich a po zistení, že je čistá, sme sa "ubytovali". Predpokladám však, že by nám spanie v nej neprekážalo, ani keby bola celá od blata.

Ďalej už prebiehalo všetko bez problémov. Zábavná situácia nastala ráno, pri vyliezali z kontajnera nás zočilo pár domorodcov. Myslím, že rovnaký výraz, aký mali na tvárach by som mal, keby som videl pristáť UFO.

Takht-e-Soleyman
Postupne sme sa zvyčajnou komunikáciou s miestnymi pomocou rúk a nôh dopracovali až na minibusový terminál. Nastúpili sme do minibusu smer Takab, vodič ešte pri vychádzaní stihol nabúrať do druhého minibusu, ale veľmi sa nad touto skutočnosťou nenadchýňal, vodiči si vymenili rýchlou perštinou so silnou gestikuláciou pár slov a už sme boli na ceste. 
V Takabe sme prestúpili na ďalší minubus a okolo obeda sme boli pri Takhte. 
Cena za vstup bola obligátnych 30,000, ktorú sme zjednali s ISICom na polovicu. Najzaujímavejšou na celom objekte bola lagúna kruhového tvaru s priemerom vyše sto metrov a hĺbkou rovnako prevyšujúcou toto číslo. Jeden miestny sa v nej, zavesený na lane kúpal, ale nám túto vymoženost nechceli dovoliť. Ostatná časť pamiatky za veľa nestojí, napríklad s porovnaní s omnoho zaujímavejším Bamom, kde za lístok pýtajú rovnakú čiastku, by sa sem ani neoplatilo chodiť.
Ale, ako to už na svete chodí, tie najlepšie veci sú zadarmo, a tak to bolo aj v tomto prípade. Asi tri kilometre od Takhtu sa vypína azda dvesto metrov vysoký sopečný kužel. Cesta k nemu vedie cez nádhernú rázovitú dedinku. Hlinené domčeky, veselé deti, na strechách sa sušila vo veľkých kopách slama, za dedinou sa naskladané v pyramídach skveli brikety z hnoja a slamy, ženy umývali v potoku riad, k tomu somáriky a zvedavé deti, jednoducho iránsky vidiek.
Došli sme až ku kuželu a s v dedine zakúpeným melónom v záňadrí sme sa vyšplhali na vrch. Čakalo nás príjemné prekvapenie, vnútro kužela bolo duté; jama tak hlboká, že sa celá nezmestila do objektívu fotoaparátu. 
Začalo sa stmievať. Sedeli sme sami na teplej skale s nohami prevesenými nad priepasťou, mľaskali nad vychladeným melónom, z diery vyletovali netopiere a slnko zapadalo za hory na obzore. Na rovnakom mieste sme aj spali.. 


Takht-e-Soleyman


Vrchol sopečného kužeľa

Stopovanie
Autá a autobusy sme sa v tejto krajine pokúšali zastaviť zvyčajným spôsobom, zdvihnutou rukou so vztýčeným palcom. Ako sme zistili neskôr, toto gesto má vraj rovnaký význam ako v našich zemepisnych sirkach zdvihnutý prostredník, a autá sa zastavujú zamávaním.

Ružová odysea
Prvý kontakt s iránskym nadšením pre veci, ktoré chutia či voňajú ako ruže sme získali v Sanandágu. Rozhodli sme sa pre čosi nové, nún so syrom nám už prestával chutiť, preto sme sa nazdávali, že kúpa džemu z ruží je dobrá investícia.
Starý dedo, ktorý nam ho v obchode predával, sa nám snažil nanútiť mrkvový džem, ale neprezieravo sme odmietli. Pre zaujímavosť, ked nám vydával peniaze, nemal drobné a tak sme dostali asi desať zápalkových škatuliek.
Po ochutnaní sme sa zhodli, ze nazývať tu hmotu džem je veľmi vzdialené realite; chutila ako poriadne sladký med, ktorý voňal po ružiach a plávali v ňom lupeňe tejto kvetinky. 
Ďalší stret s ružami sme mali o pár dní neskôr. Kúpili sme si zmrzlinu, ktorá mala nejasne sladkú chuť, a niesla sa z nej opäť oná charakteristická ružová aróma.
Vzhľadol na silnú jazykovú bariéru, ktorá nám znemožnovala zistiť, akú príchuť zmrzlina má, sme pri ďalších pokusoch kúpili najprv jednu dávku, a až keď sa ukázalo, že je zdraviu neškodná, teda nie ružová, dali si aj ostatní.
Posledný závan ruží sme si užili v autobuse z Teheránu do Istanbulu, keď steward deratizoval celý autobus vonným sprejom s inkriminovanou vôňou.

Medzimestská doprava
V autobusoch sme sa prepravovali Iránom najčastejšie. Existujú dve kvalitatívne triedy; lux a superlux. Lux je dvadsať a viac ročný Mercedes bez klimatizácie. Superlux je nové Volvo alebo Mercedes vyrábaný v licencii.
Práve značka Volvo je v tejto krajine veľkým fenoménom a pre Iránca stelesňuje to, čo pre našinca Rolls-Royce. Cestovať superluxom znamená príplatok 30 až 50 %.
Na autobus možno nastúpiť na termináli, odkiaľ vyrážajú autobusy do blízkeho i ďalekého okolia. Keďže nezriedka cesta trvá desať i viac hodín, na trase sú pravidelné zastávky. Najčastejším miestom zastavenia bývajú fast-foody, kde si možno kúpiť predražený kebab s ryžou a ZamZam.
Zatiaľ čo sa Iránci napchávajú, autobus je dôkladne vyumývaný. Trochu zvláštna nám táto procedúra začala byť až na ceste Teherán - Istanbul, vzhľadom na to, že autobus stál každé tri hodiny bol za celú cestu umytý asi desaťkrát.
Do autobusu sme si brávali fľašu vlastnej vody, ale od smädu by sme bez nej neumreli. Každú chvíľu autobusom pobieha steward s nádobou naplnenou vodou z rozpusteného ľadu. Tu je ďalší rozdiel oproti luxu a superluxu; v prvom z nich pije celý autobus z jedného pohára, vo Volvách dostane každý vlastný pohárik. 

Na kratšie vzdialenosti autobusy striedajú minibusy, zvyčajne prestarnuté mercedesy.
Minibusy sú pre Európana dosť nepohodlné, pretože priestor pre nohy je projektovaný pre drobných Iráncov. Veľkou zaujímavosťou sú odchody týchto dopravných prostriedkov. 
Pri minibusoch sa čas odchodu vôbec nestanovuje, jednoducho, až vodič nadobudne pocit, že dozrel ten správny čas, naštartuje motor a týmto činom dá znamenie okoloidúcim, že môžu nastupovať. Nejakú tú hodinku trvá, než sa nájde dosť ľudí, aby zaplnili všetky miesta na sedenia. Až vtedy je vodič spokojný a cesta sa môže začať. Potom ešte zodvakrát obkrúži mesto, na križovatkách naberie ďalších cestujúcich, kúpi sa kváder ľadu ležiaci v prachu ulice (na pitie) a vyrazí do cielovej destinácie.
Pri autobusoch sa vždy uvádza aj oficiálny čas odchodu. V princípe to znamená toľko, že ak vodič povie, že autobus odchádza o piatej, asi o šiestej sa oplatí začať nakladať a o siedmej sa odchádza.

Ako celý život Iránca, i tento spôsob cestovania je upravený pravidlami islamu. Z tohto dôvodu sa pri nastupovaní dejú zložité rošády, pričom základným pravidlom je téza, že muž môže sedieť vedľa ženy len v prípade, ak sú v rodinnom vzťahu.
Raz sa nám stalo, že Fedora posadili vedľa cudzej zeny, predsa len cudzinci tu majú trochu iné postavenie, ale táto aj tak po chvilí kamsi odišla. Jeden prísediaci po anglicky hovoriaci Iránec nám prezradil, že tak urobila zo strachu. Zrejme vidieť mesiac neholeného, týždeň neumývaného Fedora naozaj vzbudovalo u žien obavy o ich počestnosť.

Pri samotnom cestovaní nás zaujali zborové výkriky. Ich dôvod sme celkom nepochopili, v realite to vyzeralo tak, že niekto odrazu čosi zakričal na celý autobus, a cestujúci zborovo odvetili. Podľa všetkého išlo o prevolávanie slávy niekomu svätému, ale ktovie.

Hamadán
do Hamadánu sme dorazili tradične uprostred noci. Chvíľu sme bezcieľne blúdili mestom, až sme medzi nevzhľadnými panelákmi zazreli pole. Už za pár minút sme spali na pooranej hline, obklopení cibuľou.

V Hamadáne sme poobedenie preležali v parku na tráve v centre a túlali sa po okolí. Prvýkrát sme ochutnali iránsku zmrzlinu, čapovanú zo stroja. Ako mnoho iných vecí, i v tejto oblasti má Irán niektoré zvláštnosti. Jednou z nich bola skutočnosť, že sa farba zmrzliny nezhoduje s chuťou. Raz sme takto videli predávať zmrzlinu žltej farby a bez váhania sme si ju kúpili. Človek intuitívne očakával, že zmrzlina bude banánová, alebo citrónová. Naše prekvapenie bolo rovnako veľké ako naše sklamanie; mala ružovú príchuť.
O pár dní neskor sme rovnako videli ľudí oblizovať zmrzlinu čokoládovej farby. V presvedčení, že konečne sa nám podarí nestúpiť vedľa sme zmrzlinu kúpili. Ťažko tomu uveriť, ale opäť ...
Okrem iného sme stretli jedného domorodca, ktorý vyštudoval perskú literatúru. Tento odbor si volilo prekvapivo veľa ludí, ktorých sme stretli. Narazili sme na naozaj zaujímavého jedinca. Dosť otvorene kritizoval režim aj islam, vravel, že sa stýka s vydatou zenou. Vďaka jeho slovám sme trochu pochopili, ako to v Iráne "chodí".
Oficiálne je zakázané, aby dievča chodilo s chlapcom, nech už slovo chodiť znamená čokoľvek od vodenia sa za ruku po parku až po sex.
V skutočnosti je tento zákaz porušovaný a verejne tolerovaný, pokiaľ sa tak robí mimo očí verejnosti. Podobne je to so všetkým ostatným, od pitia alkoholu až po ilegálne drogové partys. 


Mešita v Hamadáne


Predaj korenia na bazári

Drogy v Iráne
Čo sa týka drog, Irán ma v zadržiavaní nelegálnych zásielok týchto látok asi svetové prvenstvo. Vzhľadom na susedstvo s Afganistanom, kde je výroba ópia viacmenej tolerovaná dokonca Američanmi, je Irán vhodnou tranzitnou krajinou, s cieľovými destináciami v Európe.
Iránska vláda bojuje hneď na obidvoch frontoch; jednak pomocou vojenských kontrol, kde najmä v oblasti východu krajiny z tohto dovodu zastavuju autá a autobusy na špeciálnych stanoviskách snáď každých 50 kilometrov. 
Ako sa nám ktosi zveril (i keď túto informáciu treba brať s rezervou), vláda rovnako nakupuje ópium od Afganistanu. Ešte predtým, než ho predá ďalej smerom do Európy, ponúkne ho na iránskom trhu, a kto má tu smolu, že sa ho pokúsi kúpiť, skončí vo väzení.

Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]