Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]

V iránskej rodine

Shiráz
Do tohto príjemného mesta sme prisli z Marvadashtu poobede. Ako Fedor povedal, pri vystupovaní z minibusu sme si z vodiča tohto dopravného prostriedku urobili kamaráta na celý život; ešte pri nastupovaní sme sa ako obvykle spýtali i na cenu. Vodič naznačil 3000 rialov na osobu. Pri vystupovaní už túto sumu zaokrúhlil na 10,000 za všetkých. Avšak, Stano si všimol, že na prednom skle minibusu bola napísaná cena 2200 rialov za osobu, a túto sumu platili i miestni.
Zhodli sme sa, že sa mu pokúsime zaplatiť za nás troch iba 7000 rialov. Skúsení z predošlých prípadov sme najprv vyložili všetky naše veci z minibusu. Potom sa strhla dramatická hádka, do ktorej sa ihneď zapojili okoloidúci ľudia a blízkostojaci taxikári. 
Vodič minibusu sa s takouto almužnou nechcel uspokojiť, neustále chodil od jedného z nás k druhému, v perštine na nás čosi kričal. Postupne zmenil taktiku a snažil sa nám vytrhnúť z rúk naše batohy a dať ich naspäť do minibusu. Predviedol značne srdcervúci výkon, až napokon Fedor zmäkol a dal mu 8000 rialov.

Náš priateľ Amin
Amina prvýkrát stretol Stano v Maschade na ulici. Dvatsaťpäťročný, stále sa usmievajúci chalan, ktorý vyštudoval angličtinu a hrdil sa titulom hadži - ten, kto vykonal púť do Mekky. Okrem iného spomenul, že ak sa náhodou ocitneme v Shiráze, máme sa mu ozvať a postará sa o nás.
Zavolali sme z telefónnej búdky - miestne hovory sú v Iráne zdarma - a o chvíľu po nás došiel. Amin vymyslel, že uňho prespíme dve noci. Pomaly sme sa viezli malou Kiou preplnenými cestami na predmestie, kde býval so svojimi rodičmi a súrodencami. Cestou sme ešte mali menšie zdržanie, keď zistil, že sa tento večer ešte nemodlil. Odparkoval auto nabok cesty, a zatiaľ čo sa on polhodinu venoval duchovným činnostiam v mešite, my sme sa prechádzali po okolitých uliciach.
Naveľa sme sa dostali k Aminovi domov, do rozľahlého prízemného rodinného domu, kde nás už čakali rodičia s čajom. Tu sme zistili, čo je to iránska pohostinnosť. Za celý čas nám Amin napriek našej veľkej snahe nedovolil za nič zaplatiť, použili sme ich sprchu, hrdinsky sme odmietli ponuku oprať si v práčke naše veci a úplne nás dorazila ponuka spať v ich vlastných posteliach. Zvolili sme variant spania na záhrade, ani tu sa nám však nepodarilo zabrániť tomu, aby nám neprestreli dva obrovské koberce, na ktorých sme ležali.


Vnútro jednej zo svätých hrobiek

Ďalší deň sme venovali dôslednej obhliadke mesta. Náhodou sme v jednej zo svätých hrobiek narazili na miestneho, s ktorým sme konverzovali už deň predtým v parku. Ukázalo sa, že sa venuje histórii a ostatnú prehliadku pamiatok sme mali i so sprievodcom zdarma. V Shiráze sa oplatí vidieť bazár, zo tri sväté hrobky a zopár mešít. Svätá hrobka, to je budova nie nepodobná mešite, snáď s tým rozdielom, že sa v jej útrobách nachádza veľká priehľadná skriňa, chrániaca pozostatky mŕtveho. Táto rakva je ešte obohnaná masívnou ozdobnou mrežou, na ktorú sa iránci nadšene vešajú a bozkávajú ju, vyjadrujúc tak svoju úctu a obdiv k svätému. Pri odchode z hrobky sa patrí kráčať pospiatky, pretože je neslušné otočiť sa k svätému chrbtom.

Okrem týchto pamätihodností sme boli zavedení na miesto, pre cudzincov nenájditeľné. Kdesi v spleti úzkych hlinených uličiek sa nachádza akási univerzita islamu. Tu vyrastajú noví ajatoláhovia a iní duchovní vodcovia. Pod stromom v tieni sedeli v kruhu učitelia, oblečení v dlhých plášťoch s turbanmi na hlave, a o čomsi diskutovali.
V meste sme sa ešte rozhodli navštívit klasickú čajchúnu, s cieľom vyskúšať hneď niekoľko iránskych špecialít. 
Čajchúna je jednoduchá miestnosť, pri stenách sa sedí na dlhých nízkych lavičkách za ešte nižšími stolíkmi. tieto sú celkom praktické pri fajčení vodnej fajky, ale o to ťažšie sa sa z nich je. Ako prvé sme si rukami nohami vypýtali dizzy (v angličtine sa toto slovo píše ako deezi, a v ostatnej časti krajiny sa možno stretnúť s označením abgust), v zvedavom napätí, čo je to za zvieratko. Ďalej sme sa dobre bavili, pretože starý dedo, čašník, kuchár a upratovač v jednom, chytil do ruky kombinačky a vytiahol nimi z nerezovej bedne tri vysoké hliníkové ešusy, ktoré vyzerali, že s nich jedli ešte vojaci iránsko-irackej vojny. 
K tomu nám ešte na podnos dedo prihodil rovnako alumíniové taniere, krivú lyžicu, misku polohnilých kyslých uhoriek a jeden zvláštny nástroj, pripomínajúci tĺčik. 
Bezradne sme sedeli pred týmito nástrojmi a snažili sa dojsť na to, čo s nimi robiť. 
Napokon komusi opodiaľsediacemu došlo, že netušíme, ako začať a naznačil nám algoritmus jedenia dizzy. 
Ako prvý treba schytit do ruky tĺčik a postupne ho vnárať do vysokého ešusu, obsahujúceho zvláštnu hmotu, trochu pripomínajúcu guláš. V zmesi sú rôzne tuhé časti, ako zemiaky a šľachovité mäso, ktoré už ani mačky nechceli. Tĺčikom sa tieto časti rozpracujú do homogénnej zmesi. 
Ďalším nástrojom na ceste k jedeniu sú kombinačky. Týmito je vhodné páliaci ešus uchopiť a žbrndu preliať do taniera. K dizzy sme ešte dostali nún, ktorý, ako nám opäť ktosi musel ukázať, sa natrhal na menšie kusy a hádzal do polievky. 
Keďže kú skúmaniu obsahu došlo až teraz, posobenim tĺčika boli uz mnohé súčasti neidentifikovateľné. Okrem už spomínaných zemiakov a mäsa sme ešte rozoznali šošovicu. 


Práve ochutnávame dizzy

Ako ďalšiu špecialitu sme prvýkrát v Iráne okúsili kalian. 
týmto slovom sa po iránsky označuje vodná fajka. Spodnú časť tvorí zväčša sklená nádoba spolovice naplnená vodou, nahor sa zariadenie zužuje až je zakončené perforovanou miskou. V tejto je naložený tabak, prikrytý alobalom, na ktorom ležia žeravé uhlíky.
Z bočnej strany kalianu trčí hadica, cez ktorú sa z fajky ťahá. Vzduch sa tak pri nádychu rozpáli pri uhlíkoch, tabak začne tlieť a uvoľňuje dym. Ten sa dostáva nižšie, prebublaním cez vodu sa ochladí a na záver končí v pľúcach. 
V Iráne sme sa "zhulili" celkovo trikrát. Čistý tabak sme nikdy neokúsili, vždy sme volili ovocnú príchuť, na výber bola jablková a pomarančová. Prvá spomínaná mala jasnú zreteľnú chuť a mal som z nej podobný pocit, akoby som žuval jablkovú žuvacku. 
Účinok bol bezpečne slabý, aj netrénovanému nefajčiarovi, akým som bol ja, sa po viacerých hlbokých nádychoch nanajvýš roztočila hlava, o nepríjemných pocitoch nemohlo byť ani reči.
Namiesto toho sa dostavil pocit voľnosti, z človeka akoby pri vyfukovaní dymu z pľúc odchádzalo niečo negatívne a zabúdal na nepríjemné veci. 
Čajchúna sa ukázala byť veľmi lacná záležitosť, za troch ľudí sme za dizzy, čaj a kalian zaplatili 22,000 rialov (čosi vyše 100 Sk).


Fajčenie kalianu

V meste sme pokračovali v ďalších kulinárskych a nápojových experimentoch. Jedným z nich bol lavašak, veľká čierna placka zabalená v igelite. Ktosi nám vravel, ževraj sa táto kompaktná hmota vyrába z nektáriniek. Lavašak chutí kyslo, sladko a horko zároveň, a vzdialene pripomína chuť, akú by mal asi slivkový lekvár, ak by a nechal zopár hodín variť. 
Pochodom ulicami sme dostali i smäd, a mňa už dlhší čas lákal prazvláštny nápoj, ktorý sme kde tu zahliadli. V sklenej chladenej dóze na vrchole nerezového zariadenia sa skvela červenkastá tekutina, ktorá ma udivovala tým, že v nej plávalo nespočet malých zrniečok. 
Neprezieravo som si dal veľký pohár. Chuť bolo veľmi ťažké charakterizovať, laicky by som našiel ekvivalent v zmesi, ak by niekto zmiešal šťavu z kukurice s cukrom, v ktorej plávu sézamové semiačka. Chutilo to strašne, tak strašne, že sa mi celý pohár nepodarilo dopiť, z obáv pred poblitím sa. Amin spomínal, že tento nápoj neznámeho mena má úžasné účinky na žalúdok. Hm. 
Až sme sa večer ocitli opäť u Amina doma, čakala nás tradičná iránska večera - kukú. Týmto slovom sa označoval hybrid na polceste od omelety k fašírke. Na ponuke dňa boli dve modifikácie – kukú z aromatických byliniek, a zemiakové kukú. Obe chutili skvelo. Pokiaľ som ešte nespomínal, v tejto krajine sa nôž pri jedení nepoužíva, nahrádza ho kombinácia vidlička + lyžica. 

Do dlhého radu odlišností iránskej kultúry od tej našej patrí i smrkanie. Nadobudli sme dojem, že smrkanie do vreckovky je tu neslušné, a naopak, špáranie sa v nose je spoločensky prijateľná činnosť, ktorej sa ľudia nestránili dokonca ani v televíznom spravodajstve.

S Aminom sme sa rozlúčili tak, že sme mu darovali dve Salká, ktoré sa nám nepodarilo zjesť a sedmové karty, ktoré videl prvýkrát v živote. V Iráne je vraj hranie kariet oficiálne zakázané, a dokiaľ ešte žil Najväčší, podobné pravidlo sa týkalo i šachu.


Zľava: Stano, Ja, Fedor, Amin a jeho rodičia

Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]