Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]

V hlavnom meste

Teherán
Autobus do tohto megapolisu prišiel okolo piatej nadránom. Bolo ešte skoro na chodenie po meste, tak sme sa rozložili v tmavom kúte rozľahlých priestorov terminálu a spali dve či tri hodiny na páchnucom chodníku, až kým nás nezobudili upratovači.

Iránci nevravia "teherán", ale "téhran", predlžujúc prvu slabiku. Rovnako skracujú slovo "persepolis" na "perspolis", a podobne. Ďalšou jazykovou zvláštnosťou je spôsob, akým čítajú slovo "slovakia". Názov našej krajiny vyslovujú ako "éslovaki". Podobne anglické slovo "speak" [spík] čítajú ako "espik".

Obyvatelia hlavného mesta sa môžu pýšit hneď niekoľkými superlatívmi. Teherán je jedno z najväčších miest sveta, do ktorého každodenne prúdia tisíce nových obyvateľov v nádeji na lepší život. V skutočnosti nájdu obrovskú ľudskú stoku, kde sa tiesni podľa odhadov možno až 16 miliónov ľudí. Vzhľadom na nízke ceny benzínu (asi 7sk/liter) je na uliciach nepretržitý dopravný kolabs a navyše, mesto ma jedno z najznečistenejších ovzduší na svete.

Ubytovali sme sa v hoteli, ktorý mal už Stano vyskúšaný spred dvoch rokov, keď cestoval do Indie. Spočiatku nás majiteľ nechcel prichýliť pod svoju strechu, keďže hotel bol len pre miestnych a asi mal obavy pred prípadnou policajnou raziou. Napokon však zvíťazila moc peňazí a dostali sme dobru izbu aj so sprchou a záchodom iba za 75,000 rialov (cca 9 USD za všetkých troch).

Mestská hromadná doprava
Ako prvú pamiatku v Teheráne sme sa rozhodli navštíviť svätú hrobku Najvyššieho. Cestovali sme najprv metrom a následne autobusmi. Metro je v Teheráne nové a vyzerá veľmi pekne, s chodbami obloženými mramorom a klimatizaciou v celom jeho priestore. Pri nastupovaní si treba dať pozor; niektoré vozne su vyhradené mužom, niektoré ženám, ale občas sa objaví i zmiešané kupé.
Autobusy mhd nie sú také pohodlné, ale o to zaujímavejšie. Asi v strede autobusu je vodorovná tyč, ktora ho predeľuje na dve časti; vpredu sa vozia muži, vzadu ženy.
Vzhľadom na to, že autobus je takto delený v pomere 40:60 v prospech mužov, ktorí sa aj tak vozili na motorkách, bola mužská časť príjemne prázdna, zatiaľ čo vzadu za tyčou sa ženy tlačili.
V niektorych mestách sa kupujú lístky v búdach pri zastávkach, a napríklad v takom Shiráze sa platí priamo vodičovi. Čo je na naše pomery nezvyklé, neexistuje nik, kto by kontroloval, či človek, ktorý sa odviezol, za cestu naozaj zaplatil. Pritom sme sa nestretli s prípadom, že by sa niekto odviezol a vystúpil bez zaplatenia či odovzdania lístku vodičovi. Jedinou výnimkou sme boli asi my, keďže sme zväčša netušili, koľko lístkov si máme kúpiť, koľko platiť, viac nás trápilo, či vôbec sedíme v správnom buse a vodiči nás najmä v Qome zhovievavo púšťali bez platenia.

Ako prvú sme v Teheráne navštívili svätú hrobku Najvyššieho, obrovský komplex, v strede ktorého sa nachádza miesto, kde je pochovaný Chomejní. Komplex je tvorený sieťou nekonečne dlhých bulvárov, ktoré sú pripravené poňat milióny ľudí. Nie sú až také bezúčelné, i v tomto smere drží Irán jedno naj. Pri pohrebe vodcu revolúcie sa tu zhromaždil asi najväčší dav ľudí na svete, čítajúci desať miliónov jedincov.
Okolie bulvárov je vlastne veľký cintorín, najmä vojakov iránsko-irackej vojny.


Chomejního hrobka


Vnútro hrobky

Vojna Irak-Irán
sa udiala v rokoch po revolúcii (1980-1988). Irak vtedy využil zmätok v krajine a zaútočil. Napriek podpore mnohých krajín Iraku, zatiaľ čo Irán bol vo vojne sám, bol vysledok nerozhodný, teda každá strana sa považuje za víťaza. Odvtedy je po celom Iráne mnoho stien domov pomaľovaných portrétmi hrdinov, ktorí v tejto vojne padli, či bojovými scénami.

Azadi
Našou ďalšou destináciou bol Azadi. V preklade toto slovo znamená sloboda, v Teheráne je to obrovský monument v tvare obráteného Y, stojaci uprostred parku, ktorý je obkolesený asi najväčšou križovatkou, akú som kedy videl. Keďže extrémne počty áut si vyžadujú extrémne riešenia, tu sa nachádzajú dva sústredené kruhové objazdy, jeden v druhom, každý so siedmymi jazdnými pruhmi. Vôkol nich je nespočet ciest, križovatiek a menších kruhových objazdov. Všetko je to úžasne vyriešené až na jeden detail, že na chodca sa na tomto mieste akosi zabudlo. Prejsť z jednej strany na druhú sa nám priamo cez Azadi vlastne nepodarilo, museli sme ho zložito obchádzať, pretože ísť naprieč by bola samovražda.
Samotný park je celkom pekný a starostlivo udržiavaný, ale určený skôr na fotografovanie než oddychovanie, keďže každý, kto sa pokúsil stúpiť mimo chodníka na trávu bol "vypískaný" jedným zo strážnikov.


Azadi

Americká ambasáda
I keď je v Iráne mnoho krajších miest než Teheran, je jeden veľmi dobrý dôvod, prečo toto mesto navštíviť. Vidieť budovu, kde bolo pred revolúciou sídlo americkej ambasády, je úchvacujúci zážitok. 

Budova je ľahko nájditeľná vďaka veľkému nápisu na jej vchode, hlásajúcemu "DOWN WITH USA". Po celej stene, obkolesujúcej tento objekt, su rôzne maľby a motivačné nápisy, aby snáď Iránci nezabudli, koho majú nenávidieť. 
Nás zaujal najmä nápis, v preklade hlásajúci "Deň, ked nás Američania pochvália, bude naším národným smútkom.", "We will make america face a severe defeat", a obraz iránskeho vojaka prepichujúceho židovskú mŕtvolku. Stano vravel, že kdesi pri Esfaháne pred dvoma rokmi zazrel kresbu, na ktorej vojak močí na americkú zástavu. 
Pri vchode do objektu je predajňa propagandistickej literatúry, ktorá však žiaľ v čase nasej návštevy bola zatvorená, keďže bol štvrtok poobede.




We Will make America face a severe defeat

Víkend
Ďalšia iránska zvláštnosť je fakt, že deň odpočinku je pre nich piatok. Znamená to, že vo štvrtok poobede a v piatok sú obchody a úrady zavreté. Pri dňoch a mesiacoch je ešte zaujímavé to, že v tejto krajine sa píše rok 1382, a s ostatnymi číslami dátumu to tiež nie je také jednoduché; Nový rok začína asi 21. marca. O zvláštnostiach ešte pár slov, Irán ako jedna z mála krajín sveta svoj čas nemá voči GMT posunutý o celú hodinu, resp. hodiny, ale o 3,5 hodiny.

Zatiaľ čo sme sa dobre bavili na budove americkej ambasády, došiel k nam jeden mladík s použiteľnou znalosťou angličtiny a začal nám vysvetľovať, že v skutočnosti sú veci trochu inak. Tieto nápisy sa nezhodujú s názormi ľudí, a podľa neho je to dosť hlúpe. Napokon nás ešte povodil po meste a pozval nás na džús. V Iráne sa robí džús priamo v mixéroch z ovocia či zeleniny. V mojom prípade to bola mrkva, a nápoj nechutil nijako svetaborne. Fedor ochutnal ananás a Stano sa ulakomil na banán s mliekom.

Keď už spomínam nápisy, objavili sme rôzne deformácie angličtiny; na jednej malinovke sa objavil nápis “Best befor 6 mounts” a raz sme objavili záchod označený “WC Ladys”.
Takýto záchod bol však skôr výnimkou, zväčša sa používa označenie v perštine. V našom prípade to znamenalo postávať pred záchodmi a čakať, z ktorých dverí budú vyliezať muži, aby sme nespôsobili faux pas. 

Chlieb
Chlieb stredoeurópskeho charakteru je v Iráne neznámy pojem. Jeden miestny nám vravel, že vraj je možne ho kdesi kúpiť, ale on sám ho nikdy nejedol, a to mal asi tridsať rokov.
Nún je slovo, ktorým sa označuje príbuzný nášho chleba a pod týmto pojmom si treba predstaviť placku z cesta. 
Existujú vraj štyri variácie núnu, my sme rozoznali dva druhy; jednak to bola tzv. "plachta", veľmi tenká placka gigantických rozmerov, v prípade straty spacáku by sa cestovateľ konvenčných rozmerov mohol do rodinného balenia bez problémov zabaliť. Je tu však jedno ale. Tento chlieb mal veľmi zábavnú vlastnosť. Keďže bol najlacnejší, nebol práve najkvalitnejší a stačila minúta či dve na vzduchu a slnku, chlieb uschol a stal sa krehký a až dramaticky lámavý.
Často sme boli svedkami a zároveň účinkujúcimi takejto scény; niekto chlieb rozbalil na kolená a začal naň rozotierať syr. Táto činnosť zabrala práve onú kritickú minútu či dve, a ked sa nún následne pokúšal poskladať do tvaru palacinky tak, aby bolo možné ho dostať do úst, chlieb sa zacal lámať, praskať a padať na zem. Hladnému cestovateľovi po chvíli trápenia zostala v rukách zaujímavo vyzerajúca guľa, ktorá sa nedala vopchať do úst, ruky a nohavice od syra a okolo seba neporiadok.
Druhý typ chleba bola hrubšia placka, ktorá chutila prekvapivo dobre, pokiaľ bola čerstvá. Žiaľ, asi po pol dni chlieb nasal vzdušnú vlhkosť, a stal sa nepríjemne žuvačkovitý.
V Iráne su častým zjavom pouličné pekárne. Tu je možné kúpiť za pár rialov chlieb, ktorý bol ešte pred piatimi minutámi len cestová guľa a je tak horúci, že sa nedá držať v ruke.
Na najkrajšie pekárne sme narazili v Masulé. V ostatných častiach krajiny sa chlieb piekol v stroji o rozmeroch kombajnu, ktorý zvládol všetky činnosti od miešania cesta až po upečenie, inde ho spotený Iránec vhadzoval na drevenej lopate do pece.
V Masulé sa všetko robilo ručne. Jeden človek miesil cesto, druhý z neho vyrábal gule a tretí najprv cesto natiahol na podložku do správneho tvaru a potom rýchlym pohybom chlieb vhodil do diery v zemi. V skutočnosti to bol valcovitý otvor s kovovými stenami, ktorý oblizovali plamene a nún sa pieklol nalepený na stene diery, po čase vytiahnutý kutáčom.


Na druhý deň sme navštívili národné múzeum, ktoré malo celkom vysoké vstupné a sklamalo nás dosť malou plochou, i keď malo zopár pekných exponátov, napríklad kópiu Chamurapiho zákonníka.


Kópia Chamurapiho zákonníka

Posielanie pošty
Najťažšou operáciou je zakúpiť pohľadnice, ktoré sa tu vyskytujú len veľmi zriedka. Najlepšie je asi v niektorom z hojne navštevovaných turistických miest kúpiť veľkú sadu pohľadníc a postupne ich posielať. Domov doputujú tak za dva týždne. 
Pohľadnice sa už bezproblémovo posielajú z pošty. Zaváhanie nastalo len raz, keď som sa na hlavnej pošte v Teheráne pokúsil poslať obálku. Po chvíli sa našiel ktosi po anglicky hovoriaci, so slovami, že dnes to nie je možné, lebo listová pečiatka sa nachádza na inej pošte. 

Následne sme sa autobusom, ktorý riadil ukrajinský vodič, dopravili na správny terminál, odkiaľ sme nastúpili na autobus do Amolu.



Irán 2003

[root]  [obsah]  [slovník]  [previous]  [next]