Prebehnutie východnej časti hrebeňa Nízkych Tatier

Intro

S Ľubom z hiking.sk sme sa v zime na skialpovom výlete rozprávali aj o diaľkoplazeckých plánoch na tento rok a vtedy som od Ľuba prvýkrát začul myšlienku, že by rád zorganizoval nonstop pochod z Telgártu na Donovaly hrebeňom Nízkych Tatier.

Som rád, že sa hiking-u podarilo tento pochod naozaj zrealizovať a 4.7.2009 sa o 9tej ráno na štarte v Telgárte objavilo cca 50 stovkárov (čím sa naplnil horný limit daný ochranármi).

Vzhľadom na moje možnosti a zohľadňujúc skutočnosť, že ide o pochod dvojíc som sa rozhodol ísť nesúťažne a to bežať sólo po Štefánikovu chatu a odtiaľ zbehnúť Svätojánskou dolinou na chatu v Liptovskom Jáne.

Cestou do Telgártu mi boli veľmi nápomocní Maťo Ď. a Emeš (jedna zo štartujúcich dvojíc), ktorý ma zobrali do Banskej Bystrice a prespali sme u Emešovej babičky. Ráno v deň štartu nastupujeme o pol siedmej do vlaku smer Telgárt. Za jazdy raňajkujeme pozoruhodné kombinácie, Emeš pivo s banánmi a Acidkom, ja volím menšiu obmenu – pivo, banány a jahodová detská výživa.

Telgárt-Čertovica
Z Telgártu na Čertovicu

Telgárt – sedlo Priehyba

Chvíľu pred deviatou prichádzame ku kostolu v Telgárte. Sú tu len organizátori, pelotón vyštartoval pred pár minútami. Vítame a hneď sa aj lúčime so Soňou a Ľubom a sólo vybieham po červenej značke smer Kráľova hoľa. Beh sa čoskoro mení na rýchlu chôdzu a zaraďujem sa do pelotónu stovkárov.

Značka postupne vylieza z lesa, nad hlavou máme elektické vedenie. Po chodníku zároveň preteká potôčik a vynakladám všetku šikovnosť na to, aby tenisky ostali suché. Som pomerne úspešný, tento technický úsek zvládam len s jednou polomokrou teniskou. Žiaľ, snažil som sa zbytočne lebo o čosi neskôr značka prechádza cez ďalší potok a pri prechode cez močaristú lúku mám o chvíľu obe tenisky plné vody.

Po 70tich minútach od štartu dobieham na vrchol Kráľovej hole zarovno s prvou dvojicou účastníkov. Na vrchole vymieňam ponožky a s vidinou že ďalších 50 kilometrov pobežím v teniskách, ktoré sú mokré ako žumpa, vyrážam smer Čertovica.

V sedle Priehyba (3,5h, 23km) sa nachádza kontrola hiking.sk a je tu aj Ľubo. Naberám vodu z potoka a zisťujem, čo zaujímavé je ďalej na trase a ako sa pôjde cez polomy. Ľubovo odporúčanie "držať sa nového značenia a nevšímať si to staré" znie optimisticky. Na základe doterajšieho priebehu a predošlých skúseností robím odhad, ktorý sa ukáže neskôr ako bolestivo chybný – nazdávam sa, že do troch hodín musím byť na Čertovici.

smer Čertovica

Opúšťam príjemnú spoločnosť a po červenej stúpam do krutého kopca na Kolesárovú. To čo nasleduje je z bežeckého hľadiska veľká bieda. Súboj s kosodrevinou, orientačný poklus v rúbanisku a polome, hľadanie stratenej značky, preliezanie vyvrátených stromov a keď sa chodník na chvíľu prestane kľukatiť a dá sa na ňom bežať, je natoľko strmý že po pár metroch vyčerpane prechádzam z behu do chôdze.

Rovnako ako pri iných dlhých behoch zastavujem radšej často (aj každých 10 minút) a len na kratučko (30 sekúnd, max jedna minúta). V batohu si nesiem 1,2L vody. Jem priebežne, na tomto behu skúšam inovatívnu kombináciu orechový závin, sušené hovädzie mäso (Jerkey), tavený smotanový syr a orechy. Aby som to zhodnotil – nepoblil som sa z toho :). Pijem vodu z potokov na ceste a občas prihodím tabletku magnézia.

Ďalšie kilometre až po sedlo Za Lenivou (kúsok pre Čertovicou) trpím. Postupujem pomaly, som dobitý od predierania sa kosodrevinou a unavený od sledovania značky, jesť mi nechutí a je dosť teplo, výhľadov je málo, značka zväčša vedie lesom. V Bacúšškom sedle zvádzam boj, či nezliezť po modrej značke do Vyšnej boce a ukončiť toto trápenie, ale sú okamihy keď sám seba viem prekvapiť a predsa ďalej pokračujem po červenej.

Keď sa naveľa doplazím do sedla Za Lenivou, výrazne pookrejem. Odtiaľto vedie klesajúca zvážnica na Čertovicu a konečne naozaj bežím a užívam si ten pocit. Na Čertovici som po ôsmych hodinách od štartu, zo sedla Priehyba som sa vliehol nekonečných štyri a pol hodiny (pritom v Priehybe som sa psychicky pripravil na nie viac než 3 hodiny behu/chôdze).

Dobieham na Čertovicu, čaká tu už kontrola hikingu a tešia sa z môjho príchodu (akýmsi nedopatrením som prvý), až kým nezistia, že bežím nesúťažne mimo pretek :) Na Čertovici v motoreste vsajem kofolu a polievku, chvíľu posedím so Soňou a Ľubom a hýbem sa ďalej. Je čosi po piatej poobede a potrebujem sa nejako dostať ku kolibe Brenkus v Jánskej doline, kde sa mám stretnúť s Kamilom.

Čertovica - Jánska dolina
Z Čertovice do Jánskej doliny

Ku Brenkusu

Svižným tempom prechádzam cez Lajštroch do Kumštového sedla (48km), tu sa odpájam od magistrály (nejdem teda až na Štefáničku) a po zelenej značke mierim do Bocianskeho sedla (49km). Z Bocianskeho sedla (1506mnm) mám v pláne zbehnúť ku Brenkusu (asi 1300mnm) direttissimou, kolmo cez les. V zime odskúšaná skratka sa v lete ukazuje ako nepriechodná (resp. priechodná s vynaložením veľmi veľkej snahy) a nikomu ju neodporúčam. Najprv je potrebné prebiť sa vlastnou váhou asi cez 20metrové pásmo kosodreviny. Nasleduje strmé klesanie, prvá polovica v zarastenom pralese, spodná polovica vedie stále strmo nadol po kamenistom potôčiku zarastenom lopúchmi a čímsi pŕhlivým, pod touto vrstou chlorofylu možno nohami nahmatať podmáčanú pôdu až voda čvachce v teniskách, ktoré sa podchvíľou podšmykujú dole strmým svahom po machom obrastených kameňoch. V krátkych bežeckých trenkách a mäkkej obuvi s podrážkou na asfalt si to už dúfam nikdy nebudem musieť zopakovať.

90 minút po odchode z Čertovice stojím pri Brenkuse. Kempuje tu česká trojica a je tu opretý jeden bicykel. Ako sa dozvedám, na bicykli došiel Kamil a vybral sa ma hľadať kamsi smerom nahor dolinou ku Štefánikovej chate. Nasadzujem záverečný šprint a za dvoma zákrutami ho dobieham. Zvítanie je radostné a dojímavé.

Kamil a ja
S Kamilom v jánskej doline

Pri Brenkuse sa pri ohni zotavujem(e) a pripravujeme na poslednú fázu tohto výletu – jazda na bicykli dole dolinou až na chatu. Keďže som už dosť zničený, Kamil mi veľkodušne prenecháva bicykel a beží vedľa mňa. Bicykel je čosi zvláštne z miestnej požičovne čo ktosi nazval horským bicyklom. Pevný rám, plastové pedále (jeden prasknutý), tvrdé semi–slickové plášťe ktoré sa na vlhkých kameňoch nádherne kĺzajú a sedadlo ako odliate z betónu.

Finále

Pri horárni sme asi o 30 minút, tu je cesta už asfaltová a naďalej plynulo klesá. Aby sme sa vyhli pochodu po asfalte skúšame na bicykel sadnúť obaja naraz. Kamil sedí na sedadle, nohy má na pedáloch a ovláda riadidlá a brzdy, ja sedím na poskladanom rezervnom tričku na ráme, nohy spustené na jednu stranu a držím sa riadidiel pri predstavci. Bicykel sa rozbieha dole kopcom a ideme! Musí na nás byť úžasný pohľad, ale ideme dole kopcom bez takmer akejkoľvej námahy. Pri vývere Štiavnice sa cesta vyrovnáva, krátke stúpanie prejdeme peši a potom sa opäť vezieme, takmer až ku chate. O pol deviatej večer, 11,5 hodiny od štartu sme na chate a tým sa výlet končí. Sprcha, Johnnie Walker, roiboos, posteľ.

Celkovo som prebehol/prešiel 50km a nastúpal 3100 metrov, od Brenkusu na chatu to bolo na bicykli ďalších asi 12km. Vďaka Ľubovi za pekný beh, Maťovi a Emešovi za priblíženie na miesto štartu a Kamilovi za podporu vo finiši.

tesko-bike
Na tomto črepe sme zbehli ku chate